História ústnej hygieny
Ľudia sa o zuby nejakým spôsobom starali už od začiatku civilizácie. Nebolo to však vždy také elegantné, príjemné a účinné ako dnes.
V časoch, keď sa človek až stával človekom, problémy s kazmi, aké máme dnes, neboli. Zuby vtedy trpeli skôr obrusovaním než kazmi, ako dokladajú archeologické nálezy. Potrava vtedy bola hlavne tuhá a nedokonale opracovaná. Na druhej strane strava obsahovala pomerne málo cukrov, zuby sa tak kazili menej.
Pôvod zubnej kefky, ako nástroja určeného na čistenia zubov, nie je presne známy. Predpokladá sa, že história zubnej kefky siaha do čias starovekého Egypta a Babylónie. Prvé zmienky o tejto pomôcke sú datované do roku 3000 až 3500 pr. n. l.. Egypťania už 3 000 rokov pr. n. l. pochovávali s múmiami ich zubné kefky – tenké rozstrapkané vetvičky. Mali byť k dispozícii zomrelému, aby ho netrápil zapáchajúci dych.
Tieto vetvičky na čistenie zubov sa považujú za predchodcov dnes stále používaných zubných kefiek Siwak, taktiež známych ako Miswak alebo Meswak, ktoré sú vyrobené z koreňových vlákien subtropického stromu Salvadora Persica (známy taktiež ako Arak). Táto kefka vznikla tak, že jeden koniec vetvičky sa žuval tak dlho, pokým sa na ňom nevytvorili vlákna. Rozstrapkaným koncom sa potom čistili zuby. Keď sa opotreboval, ohrýzal sa ďalší kúsok. Zuby nielen čistil, ale taktiež leštil a zbavoval ústa nepríjemného zápachu. Koreňové vlákna tohto stromu obsahujú oleje a taníny, ktoré údajne majú antiseptické účinky. Navyše si ľudia všimli, že zuby opticky zosvetľuje. Vďaka tomu sa stále používajú v niektorých zubných pastách ako prísady. Podľa archeologických nálezov bol druhý koniec polienka zašpicatený – mohol sa potom využívať ako špáradlo. Na starých papyrusoch sa našli aj lekárske odporúčania, že je nutné si čistiť zuby aspoň raz denne. Tieto čistiace prostriedky sa vyznačovali veľmi krátkoumožnosťou užívanie. Zubné polienka väčšinou slúžili na týždenné čistenie.
Základom starostlivosti o zuby však neboli v staroveku kefky, ale špáradlá. Už niektoré praveké nálezy naznačujú, že sa takto mohli používať predmety staré desiatky tisíc rokov. Z oblasti starovekého Ríma sa stretávame so zmienkami o čistení zubov pomocou špáradiel z dreva stromov, bŕk, zabrúsených ľudských zubov alebo z kovu. Bolo jednoduchšie odstrániť z medzizubných priestorov a pokazených zubov zvyšky kúskov mäsa než sa snažiť o pravidelné čistenie.
Ako zubnú pastu používali niektoré staroveké civilizácie „vyblednutý čierny atrament“, ktorý sa získaval z arabskej gumy a sadzí zmiešaných s vodou. Niektorí ľudia rozdrvili kamennú soľ a zmiešali ju s mätou, kvetom kosatca a čiernym korením. Vôňa bola povzbudzujúca. Antickí autori odporúčajú čistiť zuby myrhou, mätovou šťavou, pemzou, rozotrenými ružovými lístkami. Na výplachy úst slúžili čistá voda a taktiež víno, v ktorom sa povarili žaby.
Zmienky o vetvičkách na čistenie zubov nájdeme taktiež v čínskej literatúre datovanej do roku 1600 pr. n. l. Králi a najbohatšie obyvateľstvo, predovšetkým v Číne, žuvali vetvičky z drahých aromatických drevín, ktoré zároveň osviežovali dych.
V Indii odporúčala kniha zákonov Manu z obdobia 600 pr. n. l. a lekárske texty pomenované podľa lekára Susruta čistiť zuby pastou a kefkou. Vetvičky rozhryzené na vlákna slúžili ako kefka a zmes medu, zázvoru, škorice, soli, muškátového orechu a sezamového oleja bola zubnou pastou. Kasta brahmanov si čistila zuby hodinu pri východe slnka a vyslovovala pri tom modlitby. Veľký úpadok zaznamenala ústna hygiena v stredoveku, zuby sa čistili napr. cibuľou alebo rozžuvaním mätovej vetvičky, vypláchnutím úst slanou vodou a pod. V staroveku, ale najmä v stredoveku, sa stalo špáradlo symbolom bohatstva – medzi šľachticmi boli obľúbené špáradlá zo vzácnych kovov, slonoviny alebo ušľachtilých driev, často boli aj luxusne zdobené drahými kameňmi.
Za vznik novodobej zubnej kefky vďačí svet Číne. Práve tu v 15. storočí začali používať štetiny z divokého sibírskeho kanca. Štetiny vložili do drevenej rukoväti (najčastejšie z bambusu) a vytvorili zubnú kefku, ktorá čistí zuby oveľa lepšie než dovtedy využívané žuvanie vetvičiek. Výtvor sa dlho používal iba v domácom prostredí, avšak vďaka cestovateľom sa dostal aj na európske územie.
Štetiny z kanca neboli také jemné ako tie dnešné, ale princíp už bol rovnaký ako v súčasnosti. Výroba kefky, predovšetkým zasadzovanie mnohých štetín do drievka, však bola náročná, a teda aj drahá. Bohatí Číňania prišli s mnohými vylepšeniami: miesto nepoddajných a k ďasnám nepriateľským štetinám z kanca objavili lepšie materiály – napríklad konské vlásie alebo jazvečiu srsť. V Európe to však veľký záujem nevzbudilo, lebo v týchto časoch si málokto čistil zuby – iba časť šľachty. Na konci sedemnásteho storočia sa v Európe rozrástol problém zubných kazov. Zubnú kefku na odporúčanie lekárov mal vlastniť každý človek a bolo takmer nemožné dovážať všetky len z Číny. Z našich krajín je z 18. stor. dochované špáradlo zo slonovej kosti, na druhej strane špáradla je tzv. ušná lyžička na čistenie uší.
Obdobie novoveku prináša Európe prvú sériovo vyrábanú zubnú kefku (v roku 1780). Stalo sa tak zásluhou obchodníka Williama Addisa z Anglicka, ktorý zubnú kefku vynašiel vo väzení v čase výkonu trestu za poburovanie a výtržnosti. Na princíp kefky ho údajne priviedol pobyt vo väzení, kde nemal na čistenie zubov ani sadze, ani soľ a už vôbec nie čisté oblečenie. Inšpiroval ho dozorca, ktorý metlou zametal podlahu. Napadlo mu, že by sa podobne dali „zametať“ aj zuby. Jedného dňa si od dozorcu zohnal prasacie štetiny, ktoré usadil do otvorov v ovčej holennej kosti, ktorá mu zostala od jedla. Firma Williama Addisa funguje dodnes ako podnik Wisdom Toothbrushes.
Od roku 1840 kefky vyrábali predovšetkým ženy v malých domácich firmách. Kefky podliehali móde, ich rukoväti boli vyrezávané z kostí, do ktorých koncov sa vyvrtávali otvory a pripevňovali prírodné štetiny. Kto nemal peniaze na kefky z prvých tovární, vyrábal si ich
doma sám.
Prvú kefku v Spojených štátoch amerických vyrobil Hiram Nichols Wadsworth v roku 1850 a bola tiež z kosti a prasacích štetín.
V 19. storočí sa na výrobu rukovätí kefiek prestali používať zvieracie kosti. Ako náhradný materiál bol zvolený celuloid. Hlavným podnetom pre túto zmenu bola prvá svetová vojna, keď kosti boli potrebnejšie na konzumáciu než na výrobu zubných kefiek. Umelá hmota bola ľahká, odolná, lacná a umožňovala, aby sa do nej ľahko, a pritom pevne, zasadzovali štetiny.
S vývojom kefiek taktiež dochádzalo k zdokonaľovaniu zubných pást. Amerika ešte v 18. stor. používala pastu zo spáleného chleba. Od roku 1900 sa začala pasta vyrábať z peroxidu vodíka a sódy. Po roku 1914 sa začal do pasty pridávať fluorid a začala sa stáčať do túb, zatiaľ kovových. Rovnako ako kefky aj klasické špáradlá v podobe, v akej ich poznáme dnes, vznikli až v druhej polovici devätnásteho storočia, keď ich začal v USA vyrábať priemyselník Charles Forstert. Využíval na to vtedy brazílske drevo. V súčasnosti sa po celom svete ročne spotrebuje asi sto miliárd špáradiel.
Z produkcie kefiek sa stal biznis. Z Francúzska sa kefky dostali ďalej do USA a Japonska. V Amerike sa začali sústrediť na moderné technológie a ich cieľom bolo vyrobiť čo najpríjemnejšiu kefku. Štetiny z biologického materiálu boli slabinou kefiek, časom sa kazili a ich používanie nebolo príliš hygienické.
V roku 1938 sa miesto zvieracích štetín začali používať nylonové vlákna. Nastala tak éra čistenia zubov, ako ho poznáme dnes. Vynálezcom tohto pevného a pružného vlákna bol chemik Wallace Carothers, ktorý spáchal v apríli 1937 samovraždu a využitia nylonu sa nedožil. Prvú kefku s nylonovými vláknami uviedla na trh firma DuPont 24. februára 1938. Kefka sa nazývala „Doctor West’s Miracle Toothbrush“. Oproti kefkám z prírodných štetín mala veľkú výhodu – jej vlákna rýchlo schli. Tým odštartovalo obdobie modernej zubnej hygieny, keď má každý svoju zubnú kefku. Od polovice 19. storočia sa začali kefky vyrábať masovo. V roku 1950 firma vylepšila zloženie vlákien, aby neboli hrubé a nepoškodzovali ďasná.
Teraz už len chýbala kefka, ktorá by čistila zuby teda takmer sama. Prvá kefka na elektrický pohon prišla na trh v roku 1939 a bola vyrobená vo Švajčiarsku. Táto kefka však bola nevyhovujúca a zubom aj ďasnám skôr škodila. Za kefku moderných čias sa dá považovať až elektrická kefka z roku 1987, ktorá rotuje, a bola zostrojená v USA. Tá už bola takmer zhodná
so súčasnými elektrickými kefkami. Dnes je možnosť výberu kefky od manuálnych až po
elektrické, či už s oscilačno-rotačnou, alebo sonickou technológiou.
Bc. Helena Kykalová, DiS.
https://www.glucadent.cz/ustni-a-zubni-hygiena/
https://nemoci-a-lecba.zdrave.cz/historie-ustni-hygieny/
https://www.hymanortho.com/the-history-of-tooth-brushing-and-toothpaste/
JANÁKOVÁ, Sabina. Porovnanie oscilačno-rotačnej a sonickej technológie v elektrických kefkách. Praha, 2019. Bakalárska práca. UNIVERZITA KARLOVA, 3. LEKÁRSKA FAKULTA, Stomatologická klinika. Vedúci práce Mgr. Hedvika Zámostná Wünschová, DiS.
http://sihelska.stribro.cz/2014/04/historie-toaletnich-potreb-zubni-hygiena/
https://www.diente.cz/hygiena-nadevse
https://ct24.ceskatelevize.cz/veda/2400019-jeste-pred-80-lety-si-lide-cistili-zuby-prasecimi-stetinami-pak-se-zrodil-moderni__
